Albarracin 

Vrátim sa terez  v spomienkach na miesto, ktoré sa  v čase nášho cestovania po Španielsku stalo pre mňa úplnou posadnutosťou a zabralo mi značnú časť môjho vnímania. Prvá návšteva bola ako riadna šupa energie rovno do žily. Na, tu to máš! Všetko o čom si kedy sníval je tu, fakt to existuje. A je to lepšie než si si to vôbec dokázal predstaviť. 

Do oblasti sme dorazili večer, bolo chladno, fakt chladno okolo nuly a vzduch bol čerstvý a horský.  Ráno som prvý vstal a utekal k najbližším náznakom kameňov. Našiel som prvý, paráda utekal som ďalej, ďalší krásny kameň  z červeno-čierneho pieskovca a potom to prišlo. Dobehol som na skalné námestičko, kde pristáli vesmírne lode a vekmi sa premenili na kamene. Obrovské previslé balvany, plné dier a líšt, úplne kolmé strechy s oblými výlezmi, hranaté kamene s hranami, celé vlaky z pieskovca vo viacerých úrovniach nad sebou. Zadýchaný som si sadol a stále dokola si opakoval: toto je lepšie ako Fontainebleau! 

Liezli sme zopár dní, bolo vážne chladno no parádne trenie. Na piaty deň začalo snežiť a tak sme sa zbalili a šli do El Chorra za slnkom. Bol som z toho vážne smutný, konečne som dostal do oblasti z mojich snov, no nevystihli sme ten správny čas. V Chorre som si síce skvele zaliezol v dlhočizných megacestách po šmykľavých kvapľoch, no Albarracin ovládal celú myseľ, hajzel jeden. 

Koncom Januára sme sa do Albarracinu vrátili. Svietilo slniečko, znova sme parádne liezli, tešil som sa. Lenže môj chtíč bol asi príliš veľký a bohovia málokedy splnia sny tým čo sú nedočkaví. Na druhý deň ráno, spali sme v aute, chcem pozrieť von z okna, no jediné čo vidím sú ornamenty. Ornamenty? Otváram okno a neverím. Všetko vôkol je biele, napadlo asi 20 čísiel snehu. Vstávam, vonku je asi -6 a idem sa prejsť k bouldrom. Všetky majú krásne biele čapice a trčia z nich cencúle.

Počasie sa nezmenilo k lepšiemu ani po štyroch ďalších dňoch. Snehu síce ubudlo ale nastúpila hmla a hrozné vlhko. Občas vykuklo slniečko a no vždy iba na chvíľu. Dni keď sa nedalo liezť som trávil behaním a skákaním v skalnom svete Albarracinu. Objavil som kopu ďalších sektorov a mohol by som tu donekonečna opisovať aký je každý z nich jedinečný, ako to všetko perfektne vyzerá, že je to trojrozmerné bludisko plné mimozemských tvarov, že modrá obloha tu neskutočne kontrastuje s červenou skalou a zelenými borovicami, že je tu dosť možností pre niekoľko ďalších generácií, že iba prechádzať sa tu, je sám o sebe zážitok, pri ktorom môžete objaviť oveľa viac ako hľadáte, že ak by ste mali v živote navštíviť len jedinú bouldrovú oblasť, tak si hodte mincou, kde na jednej strane bude fonťáč a na druhej albík.

Nakoniec som však prišiel na to, že tvrdiť o nejakej oblasti, vlastne o čomkoľvek, že je to lepšie ako niečo iné je strašná hlúposť. Je to iba spoločnosťou vnútený princíp na základe ktorého sa máme hnať stále za niečím lepším. Veci sú proste rozdielne. Je veľa krásnych miest a každé má svoju rovnováhu inak rozloženú. Každé vyžaruje to isté svetlo, no vždy inak.

Po týždni sme to zabalili a šli domov na Slovensko. Albarracin som si neužil ani zďaleka toľko ako som si predstavoval. Zostal v spätnom zrkadle spolu s malebným mestečkom a jeho monumentálnymi  hradbami. Nepozeral som sa však už späť. Cesta ma viedla dopredu, ďalej k slnku a snehu a k Francúzsku a k lyžovačke na Chopku a ku všetkému čo sa malo zmeniť. Tešil som sa z toho, že sme znova na ceste. 

Dokázal by som tu chvíľu žiť. ...aj dlhšie

Albarracin má jedinú nevýhodu, to že je perefektný vie okrem vás asi ešte milión Španielov. Cez víkendy na parkovisku stála aj stovka áut. 

Múry s desiatkami bouldrov vedľa seba

Na fotke to vyzerá, že aká pohoda slniečko, parádny kameň a tak. Hej bolo to tak a tiež 4°C a ľadový vietor

Koniec

Autor: Ondro