.oO Cesta na koniec sveta - Portugalsko a Španielsko, hurá zas a znova Oo.

 . . . . .

 

časť 2.

 

Pamätám si na prechádzky po útesoch s malou na chrbte, alebo iba tak, sám pri západe slnka. V Portugalsku som vnímal zvláštnu atmosféru, osamelosť a malosť v porovnaní s obrovskou prírodou. Mal som pocit, že toto je krajina pustovníkov a putovania. Hore nad útesmi sa doširoka tiahli planiny plné voňavých kríčkov a pastviny, v diaľke rozpadnuté megalitické stavby a za nimy hory a lesy ako dáke pralesy, plné eukalyptov a borovíc.    

 

 

 

Sagres je úplný juhozápadný cíp Európy a keď človek prichádza autom z pevniny, je to hodne zvláštny pohľad, bo oceán je všade vôkol a môžete si teda vybrať pláž orientovanú na ktorúkoľvek svetovú stranu a tým pádom je to vždy niečo iné. Pláž na ktorej sme trávili najviac času sa volala Baranco (fotky z tejto pláže sú v predchádzajúcej časti>>). Keďže to bolo miesto orientované južne, prijemné prostredie sem lákalo aj najviac ľudí a dodávok tu niekedy stálo aj štyridsať a niektorí tu žili s prestávkami aj niekoľko rokov. Večer sa často robili ohne a ľudia z celej Európy sa tu na seba zväčša usmievali a pomáhali si. No dialo sa všeličo a potom, čo sa jeden zo množstva psov zazubil na miestneho vynášača smetí, sa ráno dovalili vyobliekaní policajti v čižmičkách a ozrejmelili nám všetkým pod hrozbou nadrozpočtovej pokuty pravidlá podľa ktorých je zakázané na plážach nocovať. Pobrali sme sa teda na divoké severozápadné pláže.  

     

   

 

A čo sme tam celé dni robili? Veď to práve. 

Ráno sme dlho spali a čakali pokiaľ slnko nevykuklo z poza útesu. Nabudení surfisti už utekali za svitania do vĺn, bo ráno sú často najlepšie, vždy som len kukol cez okienko a pomyslel si, že to človeka musí naozaj baviť. Tiež sme surfovali, no málo. Nebavilo ma to až tak ako v lete vo Francúzsku asi aj preto, že chladnejšie počasie chce ozajstné odhodlanie a vlny boli málokedy prívetivé pre začiatočníkov. No zažil som. A je to drsné. Aj keď to nevyzerá, surfovanie je hodne poctivý šport a často som dostal od vody riadne na hubu. Párkrát som vychádzal z vody s tým, že tak toto nemusím -skoro som sa aj utopil a raz ma tak napichlo na surf, že ešte dva týždne pri dýchaní som na to spomínal. Holt, rozmýšľam teraz skôr nad windsurfom.    

 

 
  

 

  

 

Veľa som chodil. To ma bavilo. Stále bolo čo objavovať. Všade medzi pestrofarebnými útesmi som nachádzal malé plážičky a rôzne zákutia ako stvorené na rybačku. Chytanie rýb je tu vážnou akčnou záležitosťou a chytá sa z často extrémnych miest, prístupných iba náročným lezením po útesoch, dokonca majú típci aj opasky a laná na istenie. Každopádne to tu treba poznať alebo vedieť cítiť, bo miestni chytali jednu za druhou, kdežto na nás sa tie húfy rýb iba škerili a furt sme chytili len červené obludy s obrovskou tlamou a ostňami na chrbte, alebo síce pekné modré chutné, no malé. Páčilo sa mi, ako to riešil chalan z Francúzska v neopréne, so šnorchlom a harpúnou. Nabudúce do toho idem tiež.  

 

 

 

 

   

Jednou ráno...Přišel vítr....

A zrazu mrzlo. Slnko krásne svietilo no bolo okolo -4. Hops teda spät do dodávky, zbohom Portugalsko,  smer Španielsko a Tarifa... Hm, na Trife sme zažili všeličo a nie vždy to bolo príjemné. Proste sme týždeň pred Vianocami skiksli na rozbahnenom "Pigfielde", viackrát sme zapadli v bahne, začali sa kaziť autá a miestna komunita v dodávkach bola otrlejšieho razenia. V lete títo típci predávajú čoto voňavé aj smradlavé bloňdavým surfistom no a v tomto čase tu proste iba boli. Zaujímavé bolo, že niektorí z nich mali naozaj obrovské nákladné autá prerobené na dvojposchodové mezonety a bývali tu tiež aj niekoľko rokov. V jednom z nich žil napríklad vysoký anglán, privítal nás v klobúku s čerstvo napečeným chlebom a nefalšovaným úsmevom. Na druhý deň počujeme nepríčetný rev a chalan to s lešenárskou tyčou zúrivo nakladá do sklenených častí odstavených vrakov. Neskôr nám vysvetľuje, že sa týmto spôsobom ventiluje, aby niekomu neublížil. Dôvodom bolo, že mu ukradli kajt. O hodinku prichádza jeho kamarát s tým, že mu kajt radšej schoval bo ho zabudol v noci vonku.

Inak je v Tarife naozaj krásne, je to super miesto na windsurf, či kajt a je tu aj kopa pekného lezenie na pieskovcové steny a balvany (staší článok z 2007 tu>>).

 

 

 

  

Ono vôbec bolo okolo sviatkov tento rok v Španielsku zlé počko a keďže domov sa mi na vianoce ani náhodou nechcelo - smer jasný El Chorro..

...no a tam je stále pohoda. A kopa ľudí, kamaráti češi ešte z minulých výletov, tiež Trenčania, boulderoomisti Jaro s Mirkou a hŕba ďalších, večer pri ohňoch nás bolo aj 15 čechoslovákov - už len toto svedčí a čare "Čora" .

 

  

 

   

Naozaj som bol milo prekvapený, že to tu ešte stále takto funguje a ľudia využívajú staré hipiesácke jaskyne na bývanie a chodia chytať ryby do kaňonov, jedia z útesov spadnuvšie horské kozy, spievajú a nevadia im ani dlhé nástupy ku skalám, ani bzučiaca elektráreň, ani dážď, až sa človeku pomaly odhmlieva svet a toto už nieje iba dovolenka, toto je konečne to čomu inokedy naivne hovoríme život.   

 

 

 

Po novom roku sme ešte pár dní poliezli, potom sme do auta pribrali Peťa, hen tu z Marianky a dlhou, prenádhernou a strastiplnou cestou cez naozaj riadne zasneženú Európu... 
autor: Ondro